Moskva zvnútra I.

Autor: Anastasia Sevastyanova | 9.4.2013 o 22:30 | Karma článku: 9,18 | Prečítané:  1832x

Čo si predstavíte, ak vám niekto povie kľúčové slovíčko „Moskva“ alebo „Rusko“? Ako prvé vás napadne určite Lenin, medvede, vodka a nehorázna zima. Samozrejme, budete mať pravdu. Medvede tu naozaj sú, lenže iba v zoologických záhradach, z Lenina ostali iba nechty a brada a jediné, čo tu ešte ako-tak ostalo je zrejme vodka a zima. A tá zima je tu naozaj poriadná, preto si ju ľudia  kompenzujú tým alkoholickým nápojom, bez ktorého sa nezaobíde žiadna veľká ruská oslava. Prečo to tak dobre viem? Pochádzam z Ruska, a to priamo z Moskvy a práve som tu ohľadom praxe v televízii. Tak chcem zaznamenať svoje pocity. Nebudem hovoriť o Červenom námesti a iných turistických pamiatkach. Ja na to idem zvnútra, z tých miest, kam by turista naozaj nechcel zablúdiť.

 

Tentokrát sme do Moskvy išli vlakom. Jednoduchšie je, samozrejme, prísť sem letecký, lenže nie vždy sa to dá. Na Slovensku silno snežilo a dostať sa z Prievidze nebolo možné skoro vôbec. Auto ledva išlo, pozerali sa na nás vyplašené srnky a vyplašení dedkovia za volantom, dezorientovaní akoby ich na Sahare vysadil vrtulník zo sociálnou pomocou deťom Afriky. V Bohumíne, odkiaľ vlak odchádzal, nikto ani nevedel, že nejaký vlak do Moskvy existuje. Samozrejme, nechýbalo behanie s batožinou a hlasné nadávanie, pokiaľ sme zistili, že vlak je a dokonca už stojí. Hlasné nadávanie a behanie pokračovalo, o chvíľu to vystriedalo čisté zúfalstvo.

To bol iba začiatok cesty. Sprievodca bol okamžite opitý jak dúha a počas celej cesty som si uňho v kupé varila vodu, i keď by som sa tym zaoberať nemala. Ostatní cestujúci to s nim už dávnejšie vzdali.

Vlak z Nice do Moskvy (jediný normálny vlak, ktorým sa do Moskvy dá dostať) ide približne dva dni a je charakterizovaný ako miesto pre zbohatlíkov, ktorí nemajú čo robiť. Sčasti to vyzeralo presne tak. Znudené, smutné tváre, ktoré by radšej nič nechceli vidieť, opitá mládež, behajúca po vagónoch, nešťastné babky, pozerajúce z okna a náš sused, ktorý celú noc prekýchal a presmŕkal. Poväčšine to ale boli dosť mierumilovní ľudia, i keď vôbec bez úsmevu. To je jedna z charakteristických čŕt klasických Rusov - sú permanentne smutní, pozerajú do zeme a vyzerajú byť dosť nepríjemní. Ale vždy, keď sa stretávate neformálne, sú to tí najlepší hostitelia akých si len môžete predstaviť. Napríklad, osobitnou skupinou sú ruskí taxikári. Mala som tú česť previezť sa s jedným takým „týpkom". Vyprával o všetkom - vláde, náboženských organizáciach, stravovacích návykoch a zápchach. Zápchy sú tiež taká charakteristická črta - sú stále, dlhé a strávite v ních najmenej dve hodiny denne.

Prvé, čo ma priviedlo do rozpakov, bolo moskovské podnebie. Keď som vystúpila z vlaku, zdalo sa mi, že sa nemôžem ani nadýchnuť - všade som cítila výpary, smog a rôzne nedýchatelné zmesi. Prvý deň začal. Slnko sa na oblohe ani neukázalo (kvôli spomínanému smogu ho obývatelia hlavného mesta nevidia týždne alebo aj mesiace) a ja som išla skúmať. Tentokrát som prišla sem ohľadom praxe pre vysokú školu a preto najprv sa idem zoznámiť so svojim pôsobiskom. Pokúšam sa prejsť (nie prejsť, preplávať) niekoľkými uličkami so zrkadlovkou na pleci.Okamžite padam do kalúže. Moskovčania si nevšímajú moje nehorázne útrapy a kráčajú si ďalej. Snážia sa odvrátiť pohľad.

Zdá sa, že som sa nakoniec dostala tam, kde som potrebovala, ostáva mi len prejsť cez cestu. Ako človek z civilizovanej Európy, čakám, pokiaľ ma niekto pustí. Po pätnástich minútach to vzdávam a prechádzam uprostred cesty, nevnímajúc brzdiacích vodičov a tabuizovanú lexiku. Cítim sa ako po ľadovej sprche - toľko nadávok, pospájaných do zložitých súvetí som nepočula už dávno.

Vo veľkej budove, patriacej televíznej spoločnosti sa päť minút hádam s vrátnikom - obrovským ujčekom v ideálne vyžehlenej košeli a obávam sa, či na mňa nevybalí nejakú veľkú palicu, ktorou by ma odohnal. Našťastie ma zachránia a pustia dovnútra.

Obzerám sa. Táto budova mi bude slúžiť domovom počas necelého mesiaca, takže mala by som si určite zvyknúť. Zvyknúť na kopec ľudí, áut, techniky, stojanov, mikrofónov, novinárov, reportérov a iných. A taktiež nanovo spoznať svoje rodné mesto.

(pokračujeme nabudúce...)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?