Začal mi môj prvý naozajstný týždeň v tomto rušnom meste. Je to záhadné, ale už sa prestávam dusiť keď chodim po uliciach a nečakám na zelenú na semafóre, keď kráčam cez cestu. Pomaly si zvykam, i keď je to dosť náročné. Moskva má svoj vlastný biologický rytmus a človek sa musí prispôsobiť, či chce alebo nechce (lebo inak by ho mesto pohltilo sťa mucholápka). Permanentne ma bolí hlava, zrejme organizmus si ešte nezvykol na toľké množstvo jedovatých látok a stále sa mi chce spať. Keďže sa mi podarilo padnuť z postele a nabúrať do dverí, som terčom pre posmešky okoloidúcich. Ale aspoň sa mi darí rozosmiať týchto ľudí, ktorí sa nikdy neusmejú! Neuveriteľné!
Snažím sa všímať si všetko, čo ma obklopuje. Ostávam v šoku, keď dva dni po sebe vidím na oblohe slnko: ono do týchto krajov skoro nikdy nechodí. Sneh (špinavý a hnusný) sa začína topiť. Predpoveď počasia ale oznamuje, že jar dlho nepotrvá...
Každe ráno sa budím a idem do roboty a pomáham režisérovi, ktorý ma za mesiac istotne naučí viac ako hociktorá filmová fakulta. Už viem, ako sa robia upútavky, aký je severokórejský diktátor smiešny a ako vyzerá staručký Fidel Kastro. Taktiež sledujem videa s nie moc príjemným a estetickým obsahom: vojna v Iraku, smrte deti, kopec ľudských pozostatkov, ktoré sa moc na ľudí nepodobajú. Áno, filmári musia mať naozaj pevné nervy a talent nehodiť tyčku počas nejakeho najviac „podareného" záberu. Aspoň si viem všimnúť, ako média kontrolujú ľudskú mysel. Ale to je na dlhšiu diskusiu, ktorú zatiaľ môžem vynechať.
Ostatok dňa trávim v nekonečnej zápche, diskutujúc s taxikármi. Sú milí, nadávajú vodičom „a lá vidiek" s kreslami a skriňami, pripevnenými na strechách áut a jedovitými manželkami vovnútri, cestujucími niekam na chaty, prozaický prezývané „dača". Čo je zaujímavé, moskovčania naozaj radi migrujú - každý štvrtok a piatok z mesta do predmestí alebo aj ďalej a každú nedeľu do mesta. Vtedy v zápche strávite naozaj aj dvadsať hodín. Najviac nepochopiteľné však je, prečo to vôbec robia.
Ďalšia vtipná vec, ktorú si často všímam sú obrovské náklaďaky so snehom, ktoré ho vyvážaju z centra do dedín. Počas dlhej cesty (sprevádzanej zápchami) sa sneh roztopí a vyleje na všetky okoloidúce autá a ľudí. Keď auto prichádza do dediny, je zväčša prázdne. Pointa?
Taktiež ma vedia veľmi potešiť ruskí vodiči. Oni nepoznajú pravidlá. Vôbec. „Pravidlá a brzdovú kvapalinu vymysleli idioti" často citujú neznámych géniov, ktorí už určite nie su medzi nami. Idú aj tam, kde by normálny človek nikdy nešiel. Nevedia, čo je chodník pre chodcov, park, zábradlie, schody, dopravná značka, železnica, metro, zastávka, autobus alebo nejaká iná prekážka. Lebo prekážky taktiež vymysleli idioti!
Tento týždeň sa pre mňa taktiež nesie v znamení horoskopov. K otcovi (s ktorým žijem, keď som tu) zavítal maminin kamarát - naozajstný čarodejník, hvezdár, homeopat a lekár. Začal hovoriť o tom, že pozná systém odpovede na všetky otázky a predpovedania budúcnosti.Tak som mu teda nejakú rečnícku otázku aj položila (i keď horoskopom neverím). Zo serióznym výrazom tváre mi povedal, čo si myslí a čo mu na to povedali hviezdy. Tak neviem neviem...
Občas sa mi v tomto meste zdá, že keby sa niekto rozhodne spísať rekapituláciu mojích aktivít počas tohto pobytu, tak by to dobre neskončilo.Lenže nezúfam a snažím sa ku všetkému pristupovať s obrovským úsmevom, ktorý meststkí obývatelia neuznávajú. Každý večer sa vrátim, padnem do postele a nevládzem pohnúť ani rukou, ani nohou. A to som ešte ani nezačala s hlavnou aktivitou môjho pobytu...fotením bezdomovcov. Takže najväčšia dávka adrenalínu na mňa iba čaká.
(pokračovanie nabudúce...)