Streda sa vrútila do môjho života ako rytier so zlatou kopiou, ktorý by ma najradšej zmordoval a nechal zomierať na bojisku. Ledva som otvorila oči a ledva sa doplazila do kúpelne (lebo nemám čo hľadať na Internete po nociach!) už som musela byť niekde úplne inde. V hlave mi vŕtali vŕtačky a sťa nočná mora za mnou lietala predpoveď mojej úžasnej budúcnosti od utorkového čarodejníka. Na ulici sa ma snaží zbaliť týpek, lúskajúci prstami. Keďže mal naozaj nepríčetný pohľad, ostala som voči jeho snahám imúnna (no a ako bónus, vyzeralo to naozaj divne).
Netuším, ako som došla do roboty, ale zrejme v tom bola automatická navigácia a hlasná hudba v slúchatkách. V robote mi režisér dal naozaj veľmi zaujimavé nesplniteľné zadanie. Mala som totiž to, nájsť pesníčku, ktorú si celý deň mrmlal popod nos.
Tento deň sa stal významným aj tým, že som sa mala stretnúť so zlatou ruskou mládežou. Mám v Moskve zopár kamarátov a tí zas majú ďalších kamarátov a môžem si to opakovať do nepríčetna. Vybrala som sa teda do baru, niekde na opačnom konci mesta, preklínajúc celú dopravu a nezmýselné vysvetlenia kamarátky, kam mam predsa doraziť. Samozrejme, som sa stratila. Hľadaním mňa zabili asi polhodinu a veľmi ma za to nenávideli.
Viem dobre posúdiť, o čom diskutujú prváci na vysokej škole na Slovensku a práve im idem polichotiť: väčšina našich slovenských prvákov je skvelá. O týchto prvákoch môžem povedať len to, že toľko historiek o alkoholickom opojení ktoré sa prelínali so sedením na polícii a dávaní úplatkov policajtom som nepočula ešte nikdy. Najhoršie však bolo to, že sa dokázali baviť iba o tom. „Zlatá mládež" ako sa tu sami nazývajú je naozaj iná. Pre ních som zas bola niečo záhadne: dievča z inej krajiny, praxujúce v televízii a s veľkými ambíciami. Odišla som dosť rýchlo, nechávajúc ich napospas prázdnym rečiam a pár tequilam: ráno ma čakala reportáž.
Do mesta ale prišla jar.
Na ceste som sledovala zaujímavý prípad: istý moskovčan stal v zápche, ako sa to často stáva. Stáli sme za ním. Nečakane ale vyšiel z auta, otvoril kufor, vybral si dve pivá a nasadol naspäť. Neviem prečo, ale neverím že boli nealkoholické.
Príhody z ciest ale nekončia. Zápchy pokračujú od rána až do noci. Moskovčania sú stále vynaliezavejší.
Na križovatke sa diali ďalšie vtipné veci. Na semafóre zastavilo drahé auto. Cez cestu prechádzal deduško s paličkou. Prechádzajúc pred drahým autom ladne zdvihol paličku a z celej sily ňou udrel do auta. Neviem, čo si pomyslel vodič, ale deduška zachránilo iba to, že rýchlo odkrivkal preč a vytratil sa.
Čo sa týka stavu moskovských ciest, nestačim sa ani nepríjemne čudovať. Keď na Slovensku nadávame na jamy, výtlky a na to, že v tych jamách by sa dalo aj kúpať, poviem to takto: v Moskve je to o desať stupňov horšie. Cesty nielenže vyzerajú ako ementál, ale cítiš sa ako v nejakej počítačovej hre: jedna jama, ktoru si neobišiel a nech sa páči, tvoje koleso už nie je tvoje, game over. Najhoršie je to ale teraz: jamy nie je vidno kvôli tomu, že je v nich voda. No a nikdy nevieš čo je pod povrchom.
Ale aby som nešírila negatívne emócie, musím povedať, že teraz, keď neprší, nesneží a občas dokonca dosť pekne svieti slniečko, centrum mesta nevyzerá najhoršie...
(pokračujeme nabudúce...)