Moskva zvnútra VI - cesta taxíkom,sused s vŕtačkou a MHD

Autor: Anastasia Sevastyanova | 27.4.2013 o 10:32 | (upravené 29.4.2013 o 13:35) Karma článku: 7,71 | Prečítané:  1294x

Bolo krásne, upršané ráno. Krásne preto, lebo Moskvu konečne niečo umylo. Dážď pribíjal špinu k zemi, prach prestával poletovať a spod špinavého snehu začali vykukovať zelené rastlinky. Ja som musela znova cestovať. Ráno ma zobúdil sused s vŕtačkou. Ja som ale nezúfala. Vyšla som von, nasadla som do taxíka... Čo som zažila ďalej sa na krásne ráno (ale aj poobedie) podobať prestalo.

V aute sedel naozajstný Azerbajdžanec. Nehovoril ani po rusky, len sa na mňa prefíkane usmial a to bolo tak všetko. Zarazene som sa vtlačila na zadné sedadlo a rozhodla sa čušať aj keby čo bolo. Povedala som mu adresu, lenže on sa  iba zasmial a pokrútil hlavou: nie, neviem. Začala som ho teda navigovať ako som to len najlepšie vedela. Mávala som rukami, dupala som nohami, keď odbočil do inej strany, kam mal. Lenže on nechápal ani tomu. Zrejme žena v jeho ponímani je menej cenný tvor a netreba ju počúvať ani vtedy, keď hovorí (i keď posunkovou rečou) správne veci.

Po pár minútach prekrikovania, dupania a mávana, sme sa zhodli na tom, že naša spolupráca by mala byť trocha efektívnejšia, lebo ja som mu prisľúbila, že ak ešte raz zájde tam, kam mu neukazujem, tak okamžite vystúpim a dostavím sa tam kam potrebujem aj pešo. A nedostane odo mňa nič. Zaťato sa na mňa kukol, ale narazil na zúrivy pohľad a pochopil, že musí konať.

Zobral teda do ruky mobil a začal s niekym niečo riešiť v svojej rodnej reči. Začalo sa mi zdať, že plánujú môj únos a začala som dumať nad tým, ako treba skákať z auta počas jazdy. Vodič prestal dávať pozor na cestu a skoro sme sa vyrútili do rieky. Mala som dosť, chrbát mi pomaly prirastal k sedadlu a oči som mala veľké ako dva taniere. Lenže vtedy vodič konečne zabrzdil. Došiel tam, kam som aj mala namierené, a so zaťatou tvárou odfrčal preč. Vydýchla som.

Do práce som prišla mentálne vyčerpaná a padla do kresla ako také vrece zemiakov. "Konečne relax, žiadné vŕtačky, žiadní vodiči, nič..." pomyslela som si, zapínajúc počítač. Vtedy ale do miestnosti vošiel ďalší Azerbajdžanec, ktorý sa strašne podobal na toho, ktorý ma pred piatimi minútami vysadil. V ruke niesol vŕtačku...

Ďalej to vyzeralo aj znelo ako zlý sen. Sedela som ako na veľkých ihlách, ktoré sa vtláčali do môjho sedacieho svalu. Nepomohli ani slúchadlá, vŕtačka vŕtala, Azerbajdžanec sa usmieval a pokojne si vŕtal ďalej.

Pracovný deň som prežila, bolo načase sa pohnúť domov. Po príhode s taxíkom som si povedala, že do žiadného takého auta už nenasadnem a rozhodla sa cestovať električkou. Došla som k búdke, v ktorej sa predávali lístky. Sedela v nej teta, taká väčšia a postaršia.

-Prepáčte, ktorá električka ide do L...? - spýtala som sa.

-Žiadna! - odvrkla mi žena a zavrela okienko.

Nepomohli ani konverzácie s ľudmi, ktoré na tu električku čakali. Zrejme nemali záujem so mnou komunikovať a ich odpoveď sa strašne podobala na odpoveď ženy z okienka.

Ale ja som nezúfala. "Kam idú všetci - tak pôjdem aj ja" pomyslela som si. Nebývam až tak ďaleko a nejaká tá električka by ma mala zaviezť tam, kam potrebujem...

...Prebrala som sa vtedy, keď obrys môjho domu zmizol z dohľadu. Električka naozaj zastavila, lenže niekde na opačnom konci mestá a odtiaľ som poctivo šlapala domov. Neviem, koľko kilometrov som prešla, ale bolo to oveľa ďalej, ako som očakávala. Vtedy som si povedala, že nabudúce prestanem vymýšlať a budem chodiť iba pešo.

(pokračovanie nabudúce...)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?