Vozeň pre cára

Autor: Anastasia Sevastyanova | 10.6.2013 o 14:09 | (upravené 10.6.2013 o 18:39) Karma článku: 8,25 | Prečítané:  1093x

Po tom, ako som prišla z mojej rodnej krajiny sa všetko začalo zvrhávať veľmi rýchlo, až som nestíhala zaznamenať moju historickú cestu. Musím uznať, že o nej píšem oneskorene, ale určite to stojí za to - minimálne čo sa týka humoru. Išli ste niekedy z Ruska vlakom? Ja áno. Až som nakoniec zistila, že vtipy o Transsibiskej magistrále nevznikajú bezdôvodne. A keď idete v ruskom vlaku, zdá sa vám, že ste 100 rokov pozadu, za čias cára.

Začalo to tým, že sme znovu natrafili na nevystopovateľný vlak. Chvíľu sme dokonca pochybovali o tom, či je to náš vlak a či vôbec máme pokúšať osud a vojsť do neho. Vyzeral, akoby cestoval ešte za druhej svetovej - značne preliačená strecha, ošuchaná farba, písmena, ktoré dakedy pyšne zvesťovali jeho trasu...lenže teraz to vyzeralo prinajlepšom komický a komu sa to tak nezdalo by si mohol aj zaplakať. Každopádne, chvíľu sme si počkali, pokiaľ sprievodkyňa - drobnejšia žienka v ideálne vyžehlenej sukničke a bielej blúzke (tiež vyzerala ako z dejepisného dokumentu o daných vlakoch) otvorila staré železné dvere, ktoré sa ledva otvorili a pustila nás dovnútra. Zápach, ktorý sme okamžite zacítili bol zmesou starých čias a dávno neopratého koberca. A bol naozaj neopísateľný a dosť neznesiteľný.

Čo sa týkalo kupé, bolo dosť široké, ale to bola jeho jediná priorita. Omámna vôňa koberca visela vo vzduchu, okno sa nedalo otvoriť ani trošíčka, klíma nefungovala (jedine ak sa klímou dal nazvať maličký pokazený výfuk, elegantne namontovaný do stropu) a sprievodkyňa s oslnivým úsmevom začala roznášať čaj. Cítila som sa ako v nejakom veľmi divnom filme o cestujúcich Rusoch. V nejakej takej zlej tragikomédii.

Ale pri vône koberca a výfuku to celé neskončilo. Hneď po tom, ako vlak začal svoju cestu, položila som si otázku, kde nájdem svoje lôžko. Nebolo nikde, bez ohľadu na to, že som hľadala naozaj poctivo. Jednoducho zmizlo.

Išla som za žienkou- sprievodkyňou. Vyzerala už trošíčka horšie ako na začiatku našej cesty - zrejme ju už cestujúci bombardovali otázkami. Ale o chvíľu som pochopila, prečo bola natoľko nervózna: skoro vo všetkých kupé cestujúci rozbalili všetko, čo si pripravili na cestu. U drvivej väčšiny to bola fľaša vodky a niečo, čo by sa k vodke hodilo. Krátko po deviatej hodine začali spievať.

-Prepáčte - povedala som, uprene sa jej dívajúc do oči - Neviete náhodou, kde nájdem svoje lôžko?

Vyzeralo to tak, že žienka takúto otázku nečakala. Išli sme teda spoločným úsilim hľadať lôžko. Otec, s ktorým som cestovala sa iba nechápavo prizeral.

Lôžko sa našlo. Bolo elegantne zamontované do steny.

Horšie ale bolo, kedy lôžko chceli zo steny vyslobodiť. Nebola to ľahká robota a ja som sa cítila ako v rozprávke. Drobná žienka pozvala nejakého veľkého uja v monterkách a so skrútkovačom, ktorý len pokrútil hlavou keď videl, aké je to lôžko nevysloboditeľné. Vzdýchli si a začali konať. Ujo so skrutkovačom odskrutkoval lôžko, ktoré (ako sa zistilo) bolo do steny pripevnené reťazami a veselo sa hojdalo počas každého brzdenia. Drobná žienka držala lôžko na pleciach, počas toho, ako veľký ujček napravoval reťaze a ja som sa začala modliť, aby som tú noc vôbec prežila.

Keď som sa na lôžko dostala, zmocnil sa ma čudný pocit. Niečo mi nepripadalo v poriadku. Vtedy som pochopila, čo: lôžko nebolo normálnym lôžkom - bol to plastový obdlžník visiaci na reťazi, hojdajúci sa počas jazdy a bez zábrany. Pozrela som sa dole a zmocnil sa ma panický strach: okamžite som si začala predstavovať, čo by som mohla mať zlomené, keby odtiaľ padnem. Neboli to potešujúce závery.

Znovu som sa vybrala na cestu za drobnou žienkou. Privítala ma so zúfalým úsmevom.

-Tam žiadne zábrany nie su - povedala - Alebo o nich možno neviem.

Nastala pravá chvíľa na to, aby som hodila zúfalý pohľad po nej. Žienka začala vyťahovať nejaké staré bezpečnostné predpisy (písané ešte za komunistov) a o chvíľu ju osvietilo.

-Veď ono to tam je, my sme o tom nikdy nevedeli! - zhúkla a šťastná utekala k môjmu lôžku. Vyčarovala nejakú záhadnú železnú tyčku spod plastového obdlžníka a pyšne mi ju ukázala. Teraz sa môžem cítiť bezpečne!

Dokonca aj moja cesta na záchod skončila doživotným šokom. Najprv som si nevšimla, ako vyzerá podlaha, ale po chvíľi som pochopila, že dole je obrovská diera cez ktorú vidím na kolaje! Tak rýchlo som z WC neutekala ešte nikdy. A nikdy som pri tom tak nejačala.

Nikdy som nebola taká šťastná, ako vtedy, keď som došla domov. Teraz sa na tom zážitku iba bavím, ale vtedy som sa cítila, akoby som sa naozaj preniesla v čase. Alebo si jednoducho pomýlila dobu. Možno aj po Slovensku chodia takéto rarity. Ale takéto niečo som ešte nikdy nevidela.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?