Palma

Autor: Anastasia Sevastyanova | 2.4.2014 o 17:56 | Karma článku: 8,23 | Prečítané:  322x

Včera ku mne domov, namiesto kytice k narodeninám, dorazil kokosovník obyčajný. Nikdy som ho predtým naživo nevidela a preto táto subtropická rastlina, ktorú som ledva vedela preniesť cez dvere, spôsobila doma rozruch. Ale ešte väčší rozruch ako doma palma spôsobila v mojej hlave, nútiac ma zamyslieť sa nad životom.

Keď som len prikročila k autu, v ktorom prišiel môj strýko, aby mi zablahoželal k narodeninám, pochopila som, že sa chystá niečo veľké. Z okna trčali zelené listy oválneho tvaru a samotný strýko stál s úsmevom ako z Disney rozprávky. Prikročila som k autu a vtedy to na mňa vybalil. Všetko najlepšie, bla, bla, bla, viem, že nemáš rada kytice a rezané kvety, tak som ti kúpil niečo živé. A vtedy z auta vybral palmu.

Áno, bol to len obyčajný kokosovník strednej veľkosti, vyrastajúci z naozajstného orecha. Nič zvláštneho. Zvyčajne sa ale takýto strom kupuje so súhlasom toho, komu bude patriť, preto to, že som teraz bola hrdou majiteľkou palmy ma trocha zarazilo. Ale keďže som si dala predsavzatie, že u mňa už žiadna rastlinka neuhynie, chopila som sa starostlivosti o kokosovník tak, ako keď sa pavúk, ktorého idete spláchnuť do záchoda chopí toaletného papiera alebo papuče. Čiže s veľmi veľkým odhodlaním.

Najprv bolo treba kokosovú palmu preniesť ku mne domov. Už to bola predzvesť prvých problémov. Keďže môj strýko je vysoký približne dva metre, zľutovala som sa a kokosovník som mu do rúk nedala, lebo jeden z nich by túto cestu neprežil. A ja som tušila, kto.

Zobrala som teda do rúk palmu ja. Balansovala som so s ňou až ku vchodovým dverám, kde som vybrala kľúč z vrecka za pomoci zubov a jedného prsta, a opatrne, aby som kokosovníku neublížila, som rastlinku preniesla cez dvere. Tým sa ale moje subtropické útrapy neskončili. Ďalším krokom bolo napratať kokosovú palmu do výťahu. To sa mi s nadávkami podarilo.

Potom sme palmu preniesli do bytu, kde som si mohla na chvíľu vydýchnuť. Nie však na dlho, lebo potom nastal ten najväčší problém - kokosovník potreboval svoje hrdé miesto. No a kde inde, keď nie u mňa v izbe.

Ja tú izbu vôbec veľkú nemám. A určite nie je takých rozmerov, aby sa do nej zmestila palma bez toho, aby zasiahla iný životne dôležitý priestor. Bez ohľadu na to, že žiadne patričné miesto pre túto kokosovú dámu som nemala, neváhala som a rozhodla sa urobiť v izbe kompletnú prestavbu - veď to chudiatko niekde musí byť.

Ďalej som pred sebou mala ťažké životné rozhodnutie, koho obetujem. Na výber som mala vešiak alebo jeden z mojich dvadsaťročných reprákov. Vybrala som menšie zlo, čiže vešiak, na ktorom visela (čítaj ležala) obrovská, niekoľko vrstvová kopa oblečenia, ktoré je tam skladované už od januára. Na to, aby som vešiak premiestnila, som túto kopu zložila na zem a kovovú konštrukciu jednoducho vyniesla von. Následujúcu polhodinu som sa trápila tým, že som po lokalite, kde ešte nedávno stál vešiak, premiestňovala palmu, lebo sa mi stále zdalo, že nestojí podľa môjho vnútorného vkusu. Tak som pre istotu vyniesla aj reprák, aby som porovnala, kde sa novej obyvateľke môjho príbytku bude dariť lepšie. Ani to nebola dobrá voľba. Vyniesla som všetky kabelky, ktoré sa hromadili v kúte, ale ani tam sa mi umiestnenie palmy nepáčilo. Nakoniec predsa skončila na mieste vešiaka.

Zdalo sa, že si konečne môžem vydýchnuť. Palma stála a dívala som sa na ňu s takou nehou, ako dieťa, ktoré prvýkrát v živote vidí vianočný stromček. Vtedy ma ale napadlo, že kokosovník určite potrebuje vodičku, tak som začala hľadať nejaký vhodný kvetináč alebo podstavec.

Kvetináč potrebného rozmeru som objavila na balkóne. Bol pekný a žltý a keďže už bola tma a bola som príliš zaslepená svojím šťastím, okamžite som ho brala dnu. Absolútne ma však nenapadlo, že kvetináče majú tu tendenciu lúpať sa, hlavne keď prežijú tuhšie mrazy. Tento na balkóne býval už dva roky a prežil aj mínusové teploty aj slniečko, preto (možno zo stresu alebo od radosti) sa po vnesení do bytu úplne opustil a všetka žltá farba z neho odpadla, rozsypávajúc sa na množstvo miniatúrnych kúskov. Myslela som si, že ten hlúpy kus hliny okamžite kopnem dole, ale zľutovala som sa nad susedmi a preto som palmu nastrčila do už bezfarebného hlineného kvetináča a dívala sa na ňu s ešte väčšou spokojnosťou.

Palma bola na svojom mieste, v kvetináči a mala vodu. Vtedy som sa rozhliadla po okolí. V izbe bol nehorázny bordel. Jediné miesto, kam sa dalo dívať, bola nedávna lokalita vešiaku, teraz však príbytok palmy. Inde boli pohádzané kusy oblečenia, uprostred izby stál osamelý reproduktor, na ktorom stála šálka nedopitej kávy, ktorú som si zaliala v zápale pozitívneho myslenia a palmového feng šuej. Sadla som si na reprák, zobrala som si kávu a odpila si. Vtedy ma niečo napadlo.

So životom je to vlastne tak isto, ako s palmou. Dostávame niečo nové, sústredíme na to všetky svoje sily a spravíme všetko, aby sme dosiahli čo najlepší výsledok. Nevadí nám vyskúšať viaceré možnosti, zmeniť zaužívané tradície a dokonca ani poumývať dlážku po rozsypanom kvetináči. Nakoniec sme poriadne vyčerpaní, ale ten výsledok stojí za to. Vtedy sa otočíme dozadu, tam, kde sme ponechali všetko, čo sme pre cieľ urobili a žasneme. Všetko je tam a je v tom úplný neporiadok. Niečo sa už nedá napraviť (napríklad môj reprák, ktorý odvtedy chrčí) a niečo treba nanovo zbierať a zoraďovať.

S palmou to skončilo dobre. Stojí v mojej izbe a páči sa mi. Porozhadzované veci som pozbierala. Som úplne spokojná. Aj s palmou, aj so životom.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?