Moja ruská identita

Autor: Anastasia Sevastyanova | 23.5.2014 o 17:25 | Karma článku: 8,09 | Prečítané:  1159x

Som Ruska. Narodila som sa v Moskve a čiastočne som tam vyrastala. Mám rada staré ruské filmy a niektoré novodobé ruské komédie. Nerada chodím na Červené námestie. A neznášam to, keď niekto rieši môj vrúcny a srdečný vzťah k mojej rodnej krajine. 

Raz som sa prechádzala po uličkách niekde v centre Moskvy, dívajúc sa na smutných ľudí zababušených do čiernych a šedých búnd, pripomínajúcich skafandre. Vyzerali ako posádka nejakej lode, ktorá veľmi nešťastnou náhodou pristála na zemi a teraz museli doslova existovať a prežívať. Ja, v pestrej bundičke a úsmevom na perách som pôsobila veľmi neprirodzene. 
V Rusku to tak bolo vždy. Večný čas smútku, nešťastia a depresie – či už v literatúre, hudbe, filmoch. Práve preto ruských klasikov skoro nečítam. Stačilo mi prejsť si ich diela raz a pochopiť, že šťastný koniec neexistuje nikde. Temné farby, smutní ľudia, ktorí nevedia čo so sebou alebo boháči, ktorí márnia svoj život prázdnotou. Asi mi nebudete veriť, ale presne tak to je aj teraz. Sú len dve vrstvy – chudobní a bohatí. A potom relatívne chudobní a relatívne bohatí. Nič viac. Nikto v strede.  
Mám rada ruské divadlo. Aj keď je smutné, nostalgické a občas priveľmi múdre, mám ho rada. Vtedy sa knižná pochmúrnosť neprenáša priamo na čitateľa, ale po ceste sa zastaví niekde vo vzduchu v hľadisku, aby sa len jemným závanom dotkla toho, komu je určená. 
Mám rada ruské filmy. Ale len staré. Skoro vo všetkých nových chýba myšlienka a štýl. Sú to gýče, orientované na masy, ktoré pozerajú všetci, ale nikto si z nich nič nepamätá. 
Nemám rada ruskú politiku. A komentár k tomu by mohol byť veľmi rozvinutý a radšej ho niekedy napíšem osobitne. V tomto rozjímaní by zavádzal. 
Nerada chodím na Červené námestie. Ležia tam pozostatky Lenina a celkovo je nejaké príliš červené a umelé. Dokonca aj turisti sa tu nachádzajú ako na nejakom posvätnom mieste. Alebo možno to je tým, že vždy, keď som na Červene námestie prišla, nebo bolo zatiahnuté šedými a obludnými mračnami, ktoré sú v tomto veľkomeste samozrejmosťou. Unikátom je tu slnko. 
Stále sa ma pýtajú, či sa viac cítim ako Ruska alebo Slovenka. Vždy hovorím, viac doma sa cítim na Slovensku, čo je úplná pravda, ale občas, ale úplne občas sa mi zacnie za chvíľkovým Ruskom. Prečo chvíľkovým? Lebo pekných chvíľ je tam oveľa menej ako tých inakších. 
Všetka táto ruská identita sa ukrýva niekde v mojom srdci. Je to ale dosť hlboko na to, aby sa objavovala len v krátkych nostalgických chvíľach, keď sa človek môže aj rozjímať. Inak sa za to, čo sa v mojom rodnom meste a krajine deje, prevažne hanbím. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?