Začalo to tým, že sme na miesto, kde sa maturovalo, išli za vlastné peniaze cez polovicu mesta. A keďže mesto je naozaj veľké, išlo sa dosť dlho a ťažko. Nebolo to až také najhoršie, až na to, že v metre sa nedalo dýchať a ľudia boli vo vagónoch natlačení ako uhorky v závaraninovom pohári. Ale ja a piati ďalší študenti, ktorí išli so mnou, nezúfali. Teda, zatiaľ.
Potom som mala problém v autobuse. Nevedela som ani nastrčiť lístok do čítačky (mohla za to únava, sobota (lebo maturovali sme v sobotu) a nevyspatosť), čím som znervózňovala všetkých cestujúcich. Húkali po mne namiesto toho, aby mi aspoň poradili, že v Rusku je všetko úplne inak a ten lístok sa tam dáva úplne opačne ako v iných civilizovaných krajinách.
Keď sme ale konečne dorazili, čakal ma ďalší šok, a teraz asi najväčší. V Rusku je tradícia, že sa písomne maturuje nie v škole, ale na nejakom inom mieste (dbajú na bezpečnosť, hahaha). Teraz tu bolo asi 300 ľudí z celej Moskvy. Lenže keď som vošla dovnútra, necítila som sa ako v RUSKOM veľkomeste. Okolo mňa sa premávali samé čečenské, dagestánske, turkmenistanske a uzbekistanske tváre. Cítila som sa ako na nejakom bazare, kde mi idú núkať azerbajdžanské ovocie. Ale najlepšie na tom bolo to, že skoro nikto z celej tej masy nehovoril po rusky. Nerozumela som rečiam ich kmeňa. Cítila som sa ako Popoluška, ktorá zablúdila na plese. Naokolo sa premávali títo čistokrvní moskovčania, vítali sa, zrejme sa veľmi dobre poznali.
Ale upokojovalo ma to, že druhá polovica predčastne maturujúcich pozostávala zo športovcov. Také nemé tváre, moc nepoznačené inteligenciou. Je mi to ľúto, ale musím to povedať presne tak. Jeden došiel maturovať v kopačkách.
Nechcem byť zlá, ale najväčšia sranda iba začala, keď sme vošli do triedy a rozdali nám hárky. Samozrejme, žiadne pokyny, ako tie nepochopiteľné hárky máme vyplniť, no a keď som sa chcela spýtať, ako mám do odpoveďového hárku písať odpovede, tak mi "veľmi milá" slečna povedala, že takú informáciu mi poskytnuť nemôže. Skoro som sa rozplakala. Takže 10 rokov sa mám učiť, bifliť sa na maturu, mať samé dobré známky a zlyhať iba kvôli tomu že nesprávne napíšem odpoveď? Veď to sa nerobí! Vymenili sme si s dákou babou zúfale pohľady. Lenže újsť by bolo príliš neskoro.
Ďalej ale začalo ešte väčšie zúfalstvo. Dbalo sa tam na bezpečnosť, museli sme odovzdať mobily, nesmeli sme mať jedlo ani pitie (bez ohľadu na to, že test sa píše 4 hodiny a máš právo vyhladnúť). Ja som si na miesto prepašovala čokoládu a bola som veľmi na seba pyšná. Vyžierala som ju pod lavicou.
Predo mnou ale sedel chalanisko-športovec. Rus. Ja som sedela za ním, v poslednej lavici a snívala o tom, aby ma nikto počas testu neotravoval. Ale chalanisko sa ku mne otočil s otázkou, po ktorej som si bola okamžite istá, že zmaturujem.
-Počuj, ty vieš po rusky? - spýtal sa ma. A myslel to úplne vážne.
-No...viem - pozrela som sa naňho, akoby bol členom vesmírnej posádky, ktorá práve pristala niekde na Marse. Pozeral sa na mňa tými jeho modrými ruskými očami, taký blonďáčik, ktorého keby stretnem na ulici, tak si ani nepomyslím nič zlého. Lenže naozaj sa ma to opytal a vyzeral, že to myslí úplne vážne.
-A vieš dobre po rusky? - spýtal sa ďalej.
-No...hej.
-Počuj, nepomohla by si mi?
A ďalej nastalo to najlepšie. Položil mi na lavicu celý jeho test. Áno, úplne celý. Pozrela som sa na dozorkyne, ktoré to mali sledovať, lenže oni to mali definitívne v paži. Jedna niečo konzumovala, druhá si písala niečo do papierov. Ale to, čo chalan zahlásil ďalej, bolo už úplne zúfale.
-Počuj, ty sa na to zatiaľ pozri a ja niečo nájdem na nete...
A vytiahol mobil. Ten, čo by sa používať nemal. Mobil, ktorý bol zakázany pod hrozbou vyhodenia zo skúšky a písania testu v náhradnom termíne. A on si začal pokojne surfovať. Test som mu vrátila, keďže som nemala dopísaný ani ten svoj.
Písomku som odovzdala ako prvá, modliac sa, aby som ten sprostý hárok mala vyplnený dobre. Keď som vychádzala, chalanisko, čo sedel predo mnou, zmizol. Stretla som ho po ceste na záchod.
-Ideš na WC? Čo nevieš?
-Ja už idem domov.
Väčšie zúfalstvo som nevidela ešte nikdy. Chalan začal kričať, húkať, nadávať, lebo ževraj som bola jeho posledná nádej. Ja som sa naňho len súcitne pozrela a čo najrýchlejšie sa zavrela na záchode.
Vyšla som von. V úplnom šoku. Neviem, na koľko percent som napísala ten test, ale už sa zaň nebojím. Nemám trému ani strach. Asi je pochopiteľné, prečo.
