Hneď pri vchode stála žena. Nevidela som jej do tváre, ale už zozadu sa mi nepozdávala. Na hlave slamený klobúk, na nohách šlapky, oblečená do pestrých šiat, ktoré jej postave rozhodne neprospievali. Vyzerala ako taká obeť módneho sprisahania. Držala obrovskú tašku, ktoré sa dajú zohnať jedine v ruských dedinských obchodoch. Vtedy sa otočila. Spoznala som, odkiaľ je, na prvý pohľad, ani nemusela prehovoriť.
Namaľovaná bola dosť výrazne. Pod pojmom dosť výrazne môžme chápať krvavo-červené pery a zelené očné tiene. Vyzerala mierne zúfalo a dezorientovane a v prvom momente som dostala chuť jej nejak pomôcť. Otočila sa a hneď ma to prešlo. Vyzeralo to tak, že je to pravá ruska žena a že pomoc by neprijala v žiadnom prípade, aj keby na to musela doplácať polhodinovou prechadzkou po meste s návštevou tých najneobývanejších častí. Vošla som do dverí nákupného centra a, čuduj sa svete, žena sa pohla za mnou.
Vošli sme naraz. Vtedy som zistila, prečo sa potrebovala dostať dovnútra. Čakala tam na ňu zrejme jej kamarátka, podobného vzhľadu, len s iným klobúkom. Žena číslo 1 prišla ku nej a nahodila ešte viac zúfalý pohľad.
-Borja sa stratil - oznámila svojej kamarátke a zadívala sa do zeme. Vydedukovala som, že Borja bude nejaký ich príbuzny alebo manžel. Druhá žena sa na prvú pozrela s nefalšovaným zúfalstvom v očiach.
-A kde si ho naposledy videla? - spýtala sa neveriacky a ja som sa zastavila, aby som počula koniec tohto zaujímavého rozhovoru alebo poprípade pomohla.
-Ja neviem. Volala som mu a nedvíha.
Ďalšiu polhodinu som ich stretávala, ako behajú po celom nákupnom centre a hľadajú Borju. Ten sa zrejme stratil bez stopy. Po polhodine sa ku nim pridali ďalšie dve ženy s klobúkmi a pokračovali v pátrani ďalej. Popri tom celá úderka stíhala behať do obchodov, nakupovať a komentovať výklady.
-Tie šaty sú inak pekné - povedala jedna z ních, obdivujúc nejaký pofiderný výtvor návrhara a druhá ju okamžite ťahala preč. Väčšina ľudí sa na nich nechápavo pozerala, ja som sa zas cítila ako v nejakej komédii, lebo som im aj rozumela.
Keď som prechádzala popri nich znovu, zdalo sa mi, že som zastihla chvíľu, keď sa so slzami na očiach zvitávali s nejakým mrzutým deduškom. Bol to stratený Borja, ktorému nešmakovalo chodenie po obchodoch a vybral sa preč na pivo. Žena v pestrých šatách, ktorú som stretla ako prvú mu začala ukazovať celý svoj nákup, ale Borja z toho nebol vôbec nadšený. Pozeral sa po úderke v klobúkoch, potom si naštvane sadol na lavičku a ďalšiu polhodinu sa odtiaľ ani nepohol. Vyzeralo to tak, že ho na tento výlet doviezli v putách a iba pred chvíľou ich dali dole, čo okamžite využil a zdrhol.
Stretla som sa s nimi ešte párkrat v obchodoch, kde si vyberali ďalšie úžasné kúsky, obopínajúce ich postavu. Obdivovala som ich, že nemajú žiadne komplexy a zábrany voči svôjmu výzoru. Pokiaľ som si vyberala niečo, v čom by som nevyzerala ako za trest pre ľudstvo, oni si skúšali niečo, čo by prinajlepšom obliekla nejaká tínejdžerka. A riadne sa na tom bavili.
Ženy bez zábran, ktoré nájdu aj strateného muža, vopchajú sa do šiat o tri čísla menších ako by mali mať a s ľahkosťou nájdu východisko z hociktorej ťažkej životnej situácie, ťahajúc pritom desať nákupných tašiek, no proste naozajstné Rusky.
