Pán doktor T. je, samozrejme, kľúčovou postavou môjho rozprávania, ale ak chceme, aby príbeh bol kompletný, musíme predstaviť aj ostatných. Presunieme sa o poschodie vyššie - bývajú tu naši spoluobčania z Južnej Kórei. Dá sa povedať, že kvôli ním ráno z domu nevychádzam rada. Buď za to môže časový posun, kvôli ktorému musia variť obed o siedmej ráno alebo ich zaujímavé plánovanie dňa, ale po pár mesiacoch, čo bývajú v našom dome som kórejské gastronomické úlety poznala naspamäť. Najviac používanou ingredienciou je cesnák a cibuľa, pritom čím viac je ju cítiť, tým lepšie. Inak sú títo naši susedia naozaj milí.
Jediné, čoho sa obávam je to, že maju v sebe niečo nadpozemské. Môže za to ich strach z denného svetla. Zvnútra zalepili okna čiernym papierom, aby slniečko v žiadnom prípade nemalo šancu. Takže keď sa vraciam domov potme, tak mávam trocha obavy, či ma niekto nečaká na schodoch a nechcel by si brúsiť zuby o môj krk...
Oproti nim býva sused, ktorého nikto skoro nevidí, iba občas zacíti. Nevadí mu, že nad ním skoro každý deň reve hudba (o tom trochu neskôr) a nám zas nevadí, že jeho príchody môžme cítiť podľa cigaretového dymu na poschodí. Žijeme v symbióze.
O poschodie vyššie žijeme my. Čo sa týka mňa, tiež nie som suseda, ktorú by všetci mali v láske. Nič nevyváram, nekazím a snažim sa byť milá, len nie vždy to všetci môžu oceniť. Ako správna hudobníčka dušou aj srdcom v byte mám pozbieranú relatívne kvalitnú techniku, zahrňajúcu napríklad erárne drevené bedne alebo výborné repráky. No a áno, skoro každý deň si doprajem dávku kvalitnej hudby riadne nahlas. S tým, aký mám hudobný vkus sa čudujem, že susedia o poschodie vyššie mi vždy trieskajú do stropu metlou... nikdy nepochopím, prečo im prekáža, napríklad Bob Marley.
Susedia, bývajúci o poschodie vyššie sú tiež osobitná skupina. Neviem pochopiť, že po nociach radi premiestňujú nábytok alebo hádžu stoličkami. Buď je to pomsta za hudbu, alebo majú nejaké veľmi divné zvyky... Čo sa týka stoličiek, tak občas mám pocit, že hore sa organizuje happening s krycím názvom "Preteky, kto dohodí ďalej". Párkrat sa stalo, že ma nepotešil poznatok o tom, že majú posteľ presne nad mojou posteľou a okrem všetkého z tej postele na zem občas skáče nejake neuveriteľne nadšené decko. Nepoviem nič, keby to nestvára v noci.
