Podnetom na toto moje zamýšlanie sa sa stal rozhovor s jedným mojim známym, presvedčeným komunistom, ktorý slobodu popiera v hociktorom jej prejave. Rozprávali sme sa s ním o tom, že každý človek je samostatný jednotlivec s vlastnými názormi. Nakoľko pochádzam z krajiny, kde socialistická ideológia doteraz visí vo vzduchu a často slúži inšpiráciou ruskú spoločnosť, mala som k tomu čo povedať.
-Ale veď človek je iba nepodstatný výkal. Nič nemôže, nič nevie - zahlásil.
Úprimne povediac, po tomto vyhláseni som ostala šokovane stáť a chvíľu sa naňho pozerala bez toho, aby som zo seba vedela dostať čo i len slovo. Jeho kázeň pokračovala tým, že z ľudí treba urobiť ovečky, ktoré poslúchajú pastiera a bojá sa, aby ich bača náhodou nezarezal.
Neoponovala som, lebo hádať sa s tvrdohlavým človekom je ako trieskať sa hlavou do betónovej steny v snahe ju rozbiť. Rozbiješ si jedine hlavu a máš z toho otras mozgu. Ale s tým, ako sme od detstva vystavovaní nátlaku zo strany spoločnosti, rodiny, neskôr kamarátov a učiteľov, je sloboda príliš zriedkavým úkazom v novodobom svete. Bohužiaľ.
Dieťa je počaté. Rodičia rozhodujú, či sa vôbec narodí. Ak sa predsa rozhodnú, že áno, už od tej chvíle, kedy príde na svet ho začínajú vychovávať tak, ako sa rozhodnú oni. Ak malé dieťa zahlási že sa mu niečo nepáči, bude umlčané a chlapček bude just obliekaný do modrého trička a dievčatko do ružovej sukničky. Rodičia rozhodnú, kam dieťa pôjde do škôlky, neskôr kam pôjde do školy, potom do akej triedy, neskôr rodičia budú na dieťa tlačiť čo sa týka výberu strednej školy, zamerania a ďalej aj vysokej. Učitelia mu budú do hlavy tlačiť tradičné hodnoty a morálku, no a taktiež to, že každý, kto vyčnieva z davu, je zlý. Formujú mu predsudky, strach a obavy.
Do všetkého nám niekto zasahuje. Pri každom rozhodnutí rozmýšlame nad tým, aký to bude mať dopad, čo na to povedia iní. Počúvamé rady a vyhodnocujeme ich ako správne, aj keď nie vždy sú. Nerozhodujeme sa podľa svôjho vlastného rozumu. Stále sa niečoho bojíme, nakoľko život s vlastnou mienkou je ťažký a zložitejší.
S mojim veľmi konzervatívnym známym som už túto tému nerozpitvávala, nakoľko mi stále vraví, že som hnusná kapitalistka. Ale nechápem, ako by chcel obmedzovať niečo, čo skoro ani neexistuje a potláčať aj tie najmenšie príznaky zdravého rozumu.
Občas sa dá povedať, že aj tí utečenci z nemeckého väzenia sú na tom lepšie.
