reklama

Ako sa mi rozhovor s politikom nevydaril

Predstavte si miestnosť, kde jedinou vôňou je ponožkový smrad. Že každá bunka vášho tela ho cíti, viete, aké to je, keď sa vám táto aróma dostáva do pľúc a nechcete si ju tam pustiť. Predstavili ste si? Presne taký pocit som zažila počas rozhovoru s istým nemenovaným riaditeľom nemenovaného úradu. Cítila som sa, akoby som v tých ponožkách preplávala tisíc rokov a vôbec to nebolo tou vôňou. Bolo to tým dojmom, ktorý na mňa pán riaditeľ zanechal.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Začnem tým, že som sa zobudila naozaj skoro ráno, lebo nerada meškám a vždy chodím načas, hlavne, keď ide o nejaké stretnutie. Spolu s mojim kolegom sme sa dostali na úrad a príjemný ujček na vrátnici nám oznámil, že bohužiaľ, pán riaditeľ tu nie je. Aspoňže nás poslal k nemu do kancelárie, kde príjemná mladá dáma poznamenala, že dohodnutí sme boli len predbežne a ak chceme, nech sa zastavíme o polhodinu. Nemali sme na výber, tak sme si sadli na čaj v neďalekej kaviarni.

V tejto chvíli musím povedať, že toto stretnutie bolo vopred dohodnuté a nešlo ani o stretnutie, ale o rozhovor.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

O dvadsať minút nám mladá pani volala a oznámila, aby sme hneď utekali späť na úrad, lebo pán riaditeľ sa vrátil. Vyliala som do seba horúci čaj (ktorý už začal mať pre mňa príchuť smradľavých ponožiek, ale to bolo zatiaľ len zdanie), po čom som popálený jazyk cítila celou cestou na úrad a našťastie mi nedovolil kvôli bolesti povedať niečo, z čoho by sa nikto nepotešil. Už mi ale konečne nebola zima, spolu s čajom ma hrialo aj moje srdce, ktoré mi vravelo, že už o chvíľu sa dostanem tam, kde som si priala byť. Ale aj srdce občas klame.

Na polceste nám ale slečna volala znovu. Oznámila nám, že ak sa chceme stretnúť, tak musíme prísť až o jedenástej. Cítila som, ako mi v krvi stúpa adrenalín, lebo premávať sa s ťažkým fotoaparátom po meste a mrhať časom je bohovská sranda, ale predsa som išla na kávu číslo dva v nádeji, že ten rozhovor dnes šťastne spravím, odovzdám do redakcie a budem mať pekný deň.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

OMYL. Po hodine a pol strávenej v ďalšej kaviarni sme sa na úrad vrátili. Našťastie, pán riaditeľ tam už bol a dokonca sme sa dostali do kancelárie, obraz ktorej sa mi zjavoval počas nalievania do seba horúceho čaju a mojich ciest po meste. Sadli sme si na gauč, vybrali sme si otázky a ja som vytiahla fotoaparát. Poviem vám hneď, že som ho ani nepoužila.

Pán riaditeľ začal dosť odveci. A to hlavne tým, že nebol nadšený z perspektívy nám poskytnúť rozhovor, že má málo času a že nám môže napísať jedine nejaký článok, ktorý môžeme zverejniť. No a potom aj to, že by si nechcel rozhovorom u nás pokaziť svoje ctené meno. V tej chvíli som dostala nutkanie položiť mu tie najhoršie otázky, aké som mala pripravené, ale spomenula som si, že na ne nedostanem odpoveď, čiže všetko je veľmi márne. Tak som len zaťato mlčala a v duchu som si premietala pekné obrázky toho, že som celé toto ráno mohla prespať v postieľke, nenáhliť sa nikam, neťahať ťažký foťák a nekomunikovať o ničom. Keď som ale videla úsmev pána riaditeľa, ktorý sa bavil na niečom určite veľmi vtipnom, obraz ponožiek a hnilobného zápachu sa mi okamžite vrátil do hlavy, prekrývajúc všetko pekné, čo sa v mojich myšlienkach odohrávalo v tej chvíli a mala som pocit, akoby pri mne zomrela celosvetová ľudskosť a v tom istom okamihu aj začala svoj rozklad.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aj ja, aj kolega, sme mali nedobrý pocit už od začiatku a pán riaditeľ sa pozeral na hodiny s tým, že mu má prísť nejaká veľmi vážna návšteva. Samozrejme ale, že nás nechcel vyháňať (to mi bolo jasné hneď keď povedal, že naňho niekto čaká). Ak by som ale mala hovoriť úprimne, vyhovovalo mi to, lebo rozhovor o veciach odveci ma začínal nudiť a bojovala som s tým, aby som si nezívla. Nahodila som veľmi inteligentný výraz tváre (ktorý mám pre prípad, že by bolo treba vypnúť všetky svoje funkcie okrem kývania hlavou), aby som sa márne nerozčuľovala.

Príval emócii som zažila až pred úradom. V jednom okamihu som zacítila všetko: zhnusenie (to je asi pochopiteľné, prečo), šťastie (že som sa konečne dostala von), smútok (lebo rozhovor som nemala) , bolesť chrbta(z toho, že som od rána na sebe vláčila foťák), ale aj množstvo iných pocitov, ktoré som už nevedela identifikovať. Pocit ponožkovej plavby sa extrémne zosilnil a hneď som vedela, že sa ho len tak jednoducho nezbavím. Nebolo to len o ponožkách. Spolu s ponožkami hnilo školstvo, sociálny systém, ale aj mediálna činnosť, lebo bolo mi hneď jasné, že sa pán riaditeľ jednoducho zľakol toho, že by mu boli položené otázky, z ktorých by ostal v rozpakoch.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

S verejnosťou sa komunikuje cez média. A komunikovať s verejnosťou je prioritou každého politika. A keď sa niekto bojí a nekomunikuje s médiami, stráca dôveru.

Anastasia Sevastyanova

Anastasia Sevastyanova

Bloger 
  • Počet článkov:  31
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Duša, narodená vo veľkomeste sa stále hrnie do boja. Občas proti sebe, občas proti svetu. Zoznam autorových rubrík:  Cestou-necestouMédia a všetko, čo tam patríSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu