Ruža v črepníku stála na balkóne, opúšťala sa a ja som sa ju snažila zachrániť. Presadila som ju na nové miesto s novou zeminou, ktorá jej pomáhala zotaviť sa, ale stále bola príliš slabá na to, aby sa z toho dostala. Zomierala. Na následky všetkých tých svinstiev, ktoré do nej počas života v obchoďáku naliali, kvôli všetkým tým nožniciam, ktoré ju nemilosrdne strihali a neopatrným kupujúcim, ktorí sa jej dotýkali. Zdalo sa, že toho prežila toľko, že rezignovala a pokračovať v tom celom sa jej absolútne nechcelo.
Nechala som ju teda tak. Polievala som ju, starala sa o ňu, ale nerozmýšľala o tom, či zomrie alebo nie. Nechávala som to na ňu, aby sa sama rozhodla.
Týždeň som ju nevidela.
Keď som znovu prišla na balkón a uvidela všetky kvietky, ako stáli do radu, ružu som si hneď nevšimla. Boli tu krajšie, vyššie a silnejšie rastliny, ktoré ju predbehli už dávno, vo chvíli, kedy len prišla ku mne na balkón spolu s druhou, krvavo-červenou ružou ktorá skonala skoro okamžite. Potom som si ale ružu všimla.
Kvitla. Bola spolovice zoschnutá, niektoré listy mala hnedé a iných mala málo. Nevyzerala najzdravšie, nevyzerala, že sa ešte snaží bojovať, ale kvitla. Ukazovala svetu, že napriek tomu, ako vyzerá, vie byť aj krásna, keď sa posnaží. Zrejme ani ona sama nevie, či zomrie alebo nie, mala by si šetriť sily na to, aby dokázala čo i len fungovať, prijímať vodu a živiny, ale ona sa ukazuje v celej kráse aj bez ohľadu na to, ako jej je.
Život je celý vlastne len o tom, ako sa my snažíme.